Helena Zadžorová alebo „Heci“ – ako ju priatelia a mladí familiárne volajú – je pre mnohých ľudí známou tvárou v oblasti práce s mládežou v Spišskej Belej. Cez deň ju nájdete v zubnej ambulancii, vo voľnom čase väčšinou spoločnosti mladých ľudí, keď vymýšľa program pre iných mladých. Porozprávali sme sa s ňou o vzniku FaceClubu, o tom, čo je v práci s mládežou najťažšie, prečo sa rozhodli otvoriť priestor s názvom Pôjd, a aj o tom, aké formy pomoci sú pre FaceClub dôležité.
Heci, v Spišskej Belej (ale aj v širšom regióne) si v oblasti práce s mládežou už známa tvár. FaceClub je tu už viac než desať rokov a aj pred ním si sa venovala mladým ľuďom. Kedy a ako si sa dostala k tomu, že chceš pracovať práve s mladými ľuďmi?
Nuž, najprv pracoval niekto so mnou ako s mladým človekom. 🙂 Mala som šťastie na naozaj skvelých ľudí, ktorí ovplyvnili moju mladosť. Neskôr som bola pozvaná do toho, aby som už nebola iba človekom ktorý berie to, čo iní dávajú, ale aby som sa aj ja naučila byť darom pre druhých.
No a potom som videla, že to prináša ovocie. Videla som, že keď sa venujem mladým a dávam im svoj čas, aj oni sú ochotní dávať čas iným a meniť seba i svet okolo seba. Chytilo ma to za srdce – a zatiaľ nepustilo. 🙂
FaceClub je vo svojej podstate netradičný projekt, akých tu na okolí nie je veľa. Vymyslela si si celý tento koncept sama, alebo si sa inšpirovala už existujúcimi projektami?
Nevymyslela. 😀 Ja rada chodím s otvorenými očami a srdcom a rada sa nechávam inšpirovať dobrom okolo seba. FaceClub vznikol, lebo ma inšpiroval podobný klub, ktorý v tom čase fungoval v Trstenej.
Boli sme sa v Trstenej pozrieť na Cool Klub, ktorý fungoval veľmi podobným štýlom, ako teraz FaceClub. Potom sa viacerí ľudia z môjho okolia rozhodli, že spolu so mnou idú do tohto dobrodružstva. Nadchlo nás to tak veľmi, že sme sa rozhodli, že aj u nás by mal byť takýto klub pre mladých.
Dobrovoľníci sú alfou a omegou
FaceClub sa vám podarilo postaviť za necelé dva roky, do veľkej miery s pomocou dobrovoľníkov. V tom prípade ste však za sebou museli mať naozaj silný a odhodlaný tím. Ako sa vám darilo motivovať ich počas takej dlhej doby?
Step by step (krok za krokom). Niekedy nie je dobré vidieť, čo ťa čaká za najbližším rohom, poznať celú cestu do detailov, a najmä jej nástrahy. Vždy je však dôležité pripomínať si, čo je cieľom cesty a prečo sme na nej.
Miesto, kde je teraz klub, sme v naivných predstavách chceli zrekonštruovať za tri mesiace, no trvalo to deväť, ak hovoríme iba o čistom čase prác. Na začiatku sme však mali veľmi odhodlaný tím ľudí, ku ktorým sa pridávali ďalší a ďalší, takže ruku k dielu spolu priložilo okolo 60 dobrovoľníkov. Áno, je to neuveriteľné číslo, no niektorí prišli pomôcť len raz. 😀
Potom sme mali skalný tím – ľudí ktorí to nevzdali a až do otvorenia chodili pracovať takmer denne. Tých bolo omnoho menej, spočítali by sme ich na prstoch rúk. Tí si prešli i sklamaniami, i frustráciou, no vždy sa našiel niekto, kto povzbudil toho druhého. Takíto dobrovoľníci sú alfou i omegou celej existencie klubu.
Ako vnímali tvorbu FaceClubu obyvatelia mesta? Stretávali ste sa iba s pozitívnymi ohlasmi, alebo vzbudzoval aj kontroverzie?
V tom čase to bol unikátny projekt a u mnohých vzbudil nadšenie. Ako som už spomínala, vtedy sa pre myšlienku klubu nadchlo až okolo 60 mladých. To vyvolalo obdiv napríklad aj u majstrov (vodári, plynári, elektrikári), ktorí sa pridali na našu stranu a svoju časť práce urobili bezplatne.
A čo sa týka kontroverzií, tie vznikali najmä po otvorení, keď bol klub otvorený pre všetkých (deti i mladých) bez rozdielu. To sa niektorým ľuďom nepáčilo.
Práca s ľuďmi je najkrajšia, ale aj najnáročnejšia
Čo bolo pre teba osobne náročnejšou súčasťou vzniku a existencie klubu? Organizačná a projektová stránka alebo skôr práca s ľuďmi?
Jednoznačne práca s ľuďmi. Tá je najkrajšia, ale aj najnáročnejšia. Počas vzniku a fungovania klubu vzniklo viacero náročných situácií, ktoré vychádzali zo vzájomného nepochopenia.
Situácie, keď dochádza k hlbokým nedorozumeniam, sklamaniam a často aj odchodom s príchuťou zatrpknutosti, boli a sú pre mňa vždy veľmi bolestivé a náročné. Pozitívom je, že mnoho z nich sa už vyriešilo a vysvetlilo… a sú aj také, ktoré ešte čakajú.
Tento projekt tiež ukázal výnimočnú spoluprácu medzi neziskovými organizáciami a samosprávou, keďže vám do veľkej miery pomohlo mesto Spišská Belá, za čo ste získali aj ocenenie “Komunita priateľská deťom a mladým ľuďom”. Ako je možné, že takáto spolupráca dobre funguje počas tak dlhej doby?
Áno, samospráva je významným hráčom nielen vo fungovaní FaceClubu, ale aj v rámci celkovej práce s mládežou v meste. Odpoveďou na to, ako je možné, že nám spolupráca funguje dlhodobo, je zrejme vzájomná dôvera, zodpovednosť, komunikácia a v neposlednom rade vzájomný rešpekt.
Keď začína byť príliš horúco, necháme mladých vychladnúť
Ako dnes funguje FaceClub z pohľadu zabezpečenia prevádzky? Máte zamestnaných ľudí alebo fungujete stále iba na dobrovoľníckej báze?
Vo FaceClube bol už od začiatku zamestnaný koordinátor, ktorý viedol aktivity a dobrovoľnícky tím. Neskôr sa práca s mládežou rozrastala a bolo nevyhnutné nastaviť prácu s mládežou koncepčnejšie. Niektoré veci sme dokázali riešiť cez občianske združenie Expression o.z., ktoré sme vytvorili aj kvôli takejto podpore. Mesto vytvorilo strategický dokument koncepcie práce s mládežou v meste, z ktorého vyplynula nevyhnutnosť mať pracovníka s mládežou v meste na plný úväzok.
Potom prišli búrlivé covidové roky a klub nemal koordinátora. V obdobiach, keď klub mohol byť otvorený, fungoval najmä vďaka dobrovoľníkom a rozdeleniu služieb medzi nich. Najnevyhnutnejšie veci riešil pracovník s mládežou v meste, no fungovali sme do istej miery na hrane a vo veľmi obmedzenom režime.
V súčasnosti mohlo mesto vďaka podpore z Nórskeho finančného mechanizmu zamestnať koordinátora pre FaceClub a zároveň vytvoriť novú pozíciu koordinátora vzdelávacieho centra Pôjd, ktoré svoju činnosť práve v týchto týždňoch rozbieha.
Patríte do regiónu, v ktorom má početné zastúpenie viacero menšín. Napriek tomu to zvonku vyzerá tak, že aktivity v klube sú skutočne inkluzívne . Nevznikajú v klube napätia? Ako sa vám darí udržiavať prostredie, v ktorom sa každý cíti vítaný?
Áno, fungujeme v regióne, kde žije početná rómska komunita. Ako som už hovorila, našou víziou bolo vytvoriť klub, ktorý je otvorený pre všetky deti a mladých. Každý môže prísť a tráviť tu svoj voľný čas „len tak“, alebo sa môže zapojiť do pripravovaných aktivít.
Snažíme sa vytvárať prostredie vzájomného rešpektu. Nie každá aktivita sa ti musí páčiť a nie každej aktivity sa musíš zúčastniť, no musíš rešpektovať, že aj takáto aktivita tu je.
Čo robíte napríklad v prípade, že sa situácia v klube vyhrocuje alebo vznikajú konflikty?
Keď vzniknú napätia medzi deťmi či mladými, snažíme sa ich vyriešiť vzájomným rozhovorom, a dohodou.
Ak nie je možné v danej chvíli vyriešiť nedorozumenie a napätie stúpa, napríklad je niekto príliš nervózny či unavený a nie je schopný sa s inými dohodnúť, pošleme decká domov. Na druhý deň zvyčajne opäť vedia fungovať podľa pravidiel vzájomného rešpektovania.
Venujete sa v klube aj iným skupinám než mladým (mamičky s deťmi, znevýhodnené skupiny, atď.)?
V klube sa špeciálne nevenujeme mamičkám s deťmi ani znevýhodneným skupinám, no participujeme na aktivitách pre tieto skupiny s inými neziskovými organizáciami.
Pôjd je priestor pre všetkých, ktorí sa chcú rozvíjať
Len pred pár dňami ste otvorili novú kapitolu v rámci vašich aktivít – priestor nad klubom s názvom Pôjd. Prečo vznikol a o čo v ňom ide?
Vzdelávacie centrum Pôjd vzniklo ako odpoveď na potrebu rozširovať služby pre deti a mladých. Ide do istej miery aj o kontinuitu v spolupráci s mestom, keďže takéto smerovanie vyplynulo aj z koncepcie práce s mládežou v meste Spišská Belá.
Pôjd si jednoducho môžete predstaviť ako priestor alebo centrum pre vzdelávanie. Nemyslím tým iba klasické vyučovanie ako na hodinách, ale skôr učenie zážitkom (workshopy, únikovky, larpy, storytelling). Občas sa však nevyhneme ani klasike ako sú semináre, školenia, konferencie – budeme využívať všetko, čo mladým ľuďom dá priestor rozvíjať sa.
Našu činnosť by sme chceli rozšíriť aj o aktivity pre učiteľov a pracovníkov s mládežou, pretože tak dokážeme – aj keď neformálne – pozitívne ovplyvňovať aj rozvoj mladých ľudí.
Všimli sme si, že s Pôjd-om sa spája skratka EDU.IN.SPOLU. Čo to znamená?
V centre Pôjd sa chceme zameriavať predovšetkým na tri oblasti: EDU znamená edukácia, teda neformálne a zážitkové vzdelávanie. IN je odvodené od slov inšpirácia, inovácie, inklúzia. SPOLU znamená spoluprácu, teda vzájomne prepájanie neziskových organizácií a samosprávy, formálneho a neformálneho vzdelávania.
V čom bola rekonštrukcia Pôjdu iná než rekonštrukcia FaceClubu?
Bola dlhšia a náročnejšia. 🙂 Vždy sme na čosi museli čakať – raz na správne projektové výzvy, potom na financie, potom na robotníkov, na povolenia, na ľudí ochotných pomôcť. To všetko veľmi silno uberalo z motivácie a ochoty ľudí priložiť ruku k dielu. Aj keď to však bola omnoho náročnejšia cesta, hlavne čo sa týka motivácie, ochoty a dôvery, nakoniec sa nám podarilo Pôjd otvoriť.
Aké aktivity sa začnú na Pôjde diať po jeho otvorení? Na čo sa môžu mladí ľudia v meste tešiť?
Na Pôjde chceme pripravovať aktivity neformálneho a zážitkového vzdelávania pre žiakov, učiteľov aj mladých dobrovoľníkov. Zároveň pripravujeme aktivity prinášajúce inšpiráciu do nášho mesta i regiónu, kultúrne či cestovateľské večery. Tiež to bude miesto vzájomnej spolupráce medzi organizáciami a samosprávou, školami i medzi sebou navzájom.
Takže opäť EDU, IN a SPOLU…
… presne tak. 🙂
Obhájiť klub pred inými je takmer ako dobrovoľníctvo
Ako môžu vašim projektom pomôcť ľudia, ktorí by radi priložili ruky k takémuto dielu? Majú možnosť niekde prispieť alebo sa vám viac zídu dobrovoľníci?
V prvom rade budeme radi, keď o nás povedia iným, prezdieľajú naše akcie na sociálnych sieťach a pozvú na ne svojich priateľov. Ak chce niekto pomôcť ako dobrovoľník, určite ho radi privítame a budeme spolu s ním hľadať, kde ako a kedy vie a môže pomôcť. Možností je mnoho, takže určite nájdeme tú pravú.
Čo sa týka financií, náklady na aktivity sa snažíme pokryť cez projektové výzvy, no nie všetko môžeme uhradiť z projektov. Mnohé práce na Pôjde sa nám napríklad podarilo zrealizovať iba vďaka podpore súkromných darcov. Uvedomujeme si, že pomoc podporovateľov potrebujeme pri rozširovaní našej činnosti aj naďalej.
Vedia vám nejako pomôcť napríklad aj rodičia tých mladých ľudí, ktorí k vám chodia?
Myslím, že o niečom by som vedela.
V minulosti sa nám párkrát stalo, že sme museli našu činnosť a zmysel existencie FaceClubu obhajovať na rôznych miestach – vo verejnej debate či na mestskom zastupiteľstve. Vtedy sme zažili, že sa za nás zrazu postavili aj ľudia, ktorí bežne o klube nehovoria a neriešia ho. Mnohí povedali, že je to skvelý projekt a že ho v meste musíme udržať.
Postaviť sa za klub vtedy, keď bude niekto spochybňovať jeho existenciu, a obhájiť ho pred svojimi priateľmi a ľuďmi v meste, to je pre mňa takmer rovnako vzácne ako dobrovoľníctvo.
Heci, zvykli sme si, že máš skvelé nápady, ktoré vyzerajú veľmi dobre aj v realite. Aké ďalšie sny máš v práci s mládežou?
Hm, dobrá otázka.
Snívam o stabilnom tíme ľudí, ktorí budú vymýšľať, pripravovať a realizovať aktivity pre deti a mladých, tak aby sme im mohli pomáhať nachádzať “najlepšiu verziu seba”. Úplne vážne hovorím, že bez ochotných a zapálených mladých dobrovoľníkov (už sa ich vystriedalo niekoľko generácii) by dnes už FaceClub nefungoval.
Bez kvalitnej, stabilnej a koncepčnej podpory pre deti a mladých v rozvoji ich vzdelania a postojov možno raz nebudeme mať mladých dobrovoľníkov. Nie preto, že by neboli ochotní, ale preto, že nebudú schopní slúžiť iným.
Snívam o tom, že raz dokážeme taký tím ľudí zaplatiť. 🙂